môj pohľad

Každý poznáme nejakú reklamnú fotografiu kvapky práve vnárajúcej sa do hladiny.

Niekto vníma stratu kvapky.

Niekto vníma kruhy.

Niekto zmenu obrazov vo vlnách hladiny.

Niekto si spomenie na stredoškolskú fyziku o vlnení.

Niekto zatúži mať rýchlobežnú kameru a prezerať si ten zázrak obrázok po obrázku.

Slobodná mysel vie vopred pochopiť, že stojaci domček z kariet nie je status quo, ale dočasný súbeh náhod.

Keď doň niekto fúkne, záleží na každom, čo si všíma.

Niekomu imponuje, čím väčší bol.

Niekto pozoruje dej rúcania sa.

Niekto zalamuje rukami nad kopou rozhádzaných kariet.

Niekto začína s radosťou pozerať záznam rýchlobežnej kamery, obrázok po obrázku. A zisťuje, že na rozdiel od sebe veľmi podobných záznamov kvapiek je každé rúcanie veľmi, veľmi iné.

Tyrani sa naučili, ako nútiť iných stavať domčeky z kariet. Tyrani sa naučili, ako donútiť ľudí k strachu o pád tých domčekov z kariet.

Tyrani nepredpokladali bod zlomu.

Stavitelia domčekov z kariet zisťujú, že budú mať priam plezír tie domčeky rúcať. Tyrani teraz nevedia, či na domčekoch ešte ostať, alebo už prchať, a kam?, lebo donori tyranov vždy v dejinách chránili iba svoje r…e. A stavitelia si zapnú rýchlobežné kamery, aby sa vedeli poučiť. Všade to bude trochu iné. A potom zo záznamov naučili svoje deti, aby rozoznali každého tyrana nútiaceho ich stavať ich vesmír z domčekov z kariet.