môj pohľad

Vážení občania.

Žijeme čudnú dobu. Dobu víťazstiev krásnych myšlienok nad zdravým rozumom. Dejiny sú pretkané takými víťazstvami. Múdre knihy hovoria, že to boli tie najtemnejšie, najsmutnejšie a najtragickejšie úseky ľudských dejín.

Netreba hovoriť o Covid, o vakcinácii, o finančnej pozícii SR, o vojne gangov, o Pápežovi. Táto krajina má omnoho väčší problém.

Zamestnanec stredne veľkého podniku alebo korporácie vie, čo je jeho najväčší challenge. Udržať klienta, prirodzené procesy, vzťahy a chod organizácie i napriek challengeom manažérov. Manažéri prichádzajú a odchádzajú. Ale zamestnancov a ich rodiny ten podnik živí.

Nie je ťažké si domyslieť, prečo a čo musí robiť obyvateľ tejto krajiny, napriek challengeom jej politikov a Verchušky.

Z času na čas ešte máme slobodu prejavu, no slobodu po prejave tu už nik negarantuje. Aby som niekomu neohrozil kvalitu života, dovoľte povinnú vsuvku: Nasledovné je iba fikcia, všetky postavy, deje a súvislosti sú vymyslené a akákoľvek podobnosť s realitou je čisto náhodná.

Posledné mesiace sme prešli mnohými legislatívnymi zmenami.

Ľudovo nazývaný náhubkový zákon sa vysporiadal s pochybovačmi a dal cenzúre zákonný rámec.

Ďalšia novela, ľuďmi zvaná zmocňovací zákon, posunula moc i v mierových časoch, mimo parlament.

Iná novela do vecí verejného zdravia zaviedla pojmy krízová situácia, dala moc i v mierových časoch konať ministerstvu zdravotníctva a štátnej správe inštrumentami vojnového stavu. Bol zavedený pojem „iného zdravotníckeho zariadenia“. Súčasne dal Úradu verejného zdravotníctva moc vynucovať tieto opatrenia izolácie a karantén, nielen cez zákon o priestupkoch, ale i mocenskými zložkami štátu.

Ďalšia novela Zákona o hospodárskej mobilizácii takisto zaviedla pojem krízová situácia. Netreba dodávať, že umožnila i v mierových časoch iba v krízovej situácii, i bez rozhodnutia parlamentu, uplatňovať pracovnú povinnosť a vecné plnenie. Rozumej habanie majetku a povinovanie prácou na inom neurčenom mieste.

Bonbónikom je podstatou hygienokratický zákon, ktorým môže byť vyhláškou plošne obmedzené volebné právo veľkej skupine obyvateľstva. Že takisto mimo rozhodnutia parlamentom, je asi samozrejmosť. Že na základe iného zákona sa i mimo času vojny nemusia konať voľby, vieme tiež.

Korunou arogancie je návrh novely Zákona o Policajnom zbore. Zavedenie možnosti násilného vniknutia do objektu a domovej prehliadky na základe iba podozrenia z týrania zvieraťa (napr. škrečka). Možnosť spútania a násilného odvedenia do „iného zdravotníckeho zariadenia“ na základe rozhodnutia (voľajakého) lekára. Zavedenie pojmu „iný políciou zriadený priestor“, ako alternatíva k cele policajného zadržania. Prepustenie a znovu zatknutie behom päť minút je už procesom skoro bežným a dokonale zvládnutým, riešiť ho netreba, 24 hodinová klauzula je tak žartom samým osebe.

To nehovorím o novele školského zákona, ktorý sa snaží obísť rodičovské práva. Mnohí ľudia už rozmýšľajú, ako do týchto koncentrákov s možnosťou neobmedzených lekárskych úkonov na ich deťoch, svoje deti nikdy, nikdy nepošlú.

Zhrniem. Máme ukončené základy legislatívy tvorby, prevádzky a financovania koncentračných táborov.

S pohnutím v duši mením oslovenie.

Milé otrokyne, milí otroci, veľavážená Verchuška!

Dovoľte mi na tomto mieste zagratulovať Verchuške, ktorej sa podarilo za rok a pol zapísať sa nezmazateľne do histórie tejto krajiny. Prebratím moci po posledných (nie ostatných) voľbách bolo zrušené budovanie ústavného systému, ústavný rozumej od slova Ústava. Bola to slepá ulička vývoja modernej spoločnosti, v ktorej sa nepodarilo riešiť vnútorné problémy krajiny. Posledné zvyšky oportunizmu a revizionizmu boli porazené tak oklieštením Ústavného súdu o kontrolu tvorby ústavných zákonov, ako i praktickým zrušením inštitútu referenda.

Naopak, prijatím už spomínaných zákonov o tvorbe, prevádzke a financovaní koncentračných táborov boli položené pevné základy k budovaniu ústavného zriadenia, ústavný od slova ústav. V týchto ústavoch sa definitívne vysporiadame s vnútorným ideologicko-názorovým nepriateľom, nechápajúcim rozmer slobody ako pochopenej nevyhnutnosti.

Z knižiek o histórii vieme o nebotyčnej hrabivosti dobyvateľov Južnej Ameriky po indiánskom zlate. Indiáni ich popravovali liatím zlata do hrdla, aby si ho dosýta užili.

Velevážená Verchuška, berte teda uvedenú gratuláciu k novému zápisu do histórie, taktiež oslovenie mu predchádzajúce, ako akýsi akt liatia roztaveného zlata do hrdla. Aby si hrabiví po bezhraničnej moci dosýta užili…

Pre ešte stále nechápavú Verchušku:

Cŕŕŕn!!!, Budíček! Opakujem Cŕŕŕn!!!, Budíček!

Naša krajina sedí na už dymiacej činšnúre občianskej vojny! Pre istotu znovu zopakujem: Naša krajina sedí na už dymiacej činšnúre občianskej vojny! Stačí jeden reálny pokus o zotročenie obyvateľa tejto krajiny, jedna iskra. Taký požiar už nik z nás neuhasí.

Teraz sa obrátim na obyvateľov tejto krajiny.

Milé otrokyne, milí otroci!

Čo sa s týmto stavom dá urobiť? Pojem zjednotenie spoločenského vedomia je veľmi nepríťažlivý terminus technicus. Ale práve ten hutne vyjadruje podstatu veci.

Ľudia sú rozhádaní a priam znepriatelení v dvoch názorových táboroch. Z veci sa stalo tabu, o ktorom ľudia nehovoria, aby sa nehádali. Niekedy sa už ani rozprávať nevedia… Napríklad už deťom v predpubertálnom veku je v škole predkladané, že všetci inteligentní uskutočnia predmetný zdravotný úkon…Odtiaľ je už iba krôčik k aktom zo socio-mentálne nebezpečného fenoménu objednávky spoločenskej spravodlivosti. To boli v histórii veľmi temné kapitoly.

Mnohí ma po vyslovení nasledujúcich viet vysmejú. Treba zobrať knihu do ruky, ísť do knižnice! Vypnúť televíziu a rádio, vypnúť google. To všetko priam v pude sebazáchovy!

Kniha je fantastický fenomén. Nik ju nedokáže prepísať. Kniha hovorí nielen o tom, o čom je kniha sama, ale i o autorovi. Vypovedá o komunikačných vzorcoch, komunikačnej štruktúre, komunikačných hodnotách. Je žiadúce pochopiť také komunikačné metódy, ako sofizmus, eklektika a demagógia. Je žiadúce poznať, čo je diktátor, dejiny diktátorov, princípy ich ciest hore, princípy ich moci, princípy vedúce k ich pádom. Rozpoznať mechanizmy manipulácie davu osobou alebo masmédiom. Každý z nás, teraz priam v pude sebazáchovy, musí zvládnuť znovu rozprávať sa so susedom, kamarátom, kolegom, známym.

Je to niečo ako syndróm rozvedeného dieťaťa. Mnohí sa priklonili k predkladaným medicínskym riešeniam, vyriešili si svoju dilemu často s pozadím živočíšneho strachu či logistiky svojho života. Tak, ako sa dieťa z rozvedenej rodiny pudovo vysúva zo sporu rodičov, tak i náš človek s už vykonaným medicínskym úkonom pudovo bočí od revidovania svojho názoru. Tade cesta zjednotenia nevedie, tade vedie iba Verchuškou premyslene predkladaná a starostlivo živená línia sporu.

Cesta je vidieť v sebauvedomení „otroka“, sebauvedomení z pudu sebazáchovy, že systém nových zákonov o koncentračných táboroch nie je hoax, ale Zbierka zákonov. Sebauvedomení, že skutočná línia sporu je obyvateľ tejto krajiny voči Verchuške.

V pude sebazáchovy si treba uvedomiť staré známe porekadlo „spolky- čertove volky“. Za Boha, Za národ, Za Cisára Pána a jeho rodinu, Za slobodu, Za … Vojny v skutočnosti nemajú víťazov ani porazených. Majú iba a iba svoje obete. Neďaleko budovy Parlamentu je Slavín, do ktorého hrobov otcovia niektorých z nás hádzali mŕtvoly nielen sovietskych vojakov. Na Slavkove u Brna nie sú pamätníky víťazov a porazených, mohyla je pamätník obetí, ktorý vystavali po sto rokoch bývalé bojujúce strany. V Berlíne ľudia nekladú kvety vrahom svojich otcov, ale obetiam vojny. Vo Viedni takisto. Obyvatelia našich dedín s pokorou postavili množstvo pamätníkov obetiam oboch vojen, nie bojujúcim na niektorej strane.

Velevážená Verchuška!

Verím, že mnohým začala blikať červená kontrolka. Poniektorým určite už aj bill boardové

GAME OVER!

Sme na prahu občianskej vojny. Máme síce prvú občianku, od ktorej je iba nereálnym snom očakávať, že bude Trójsky kôň ľudu v hradbách tvoriacej sa brachiálnej moci. Preto musí iba obyčajný obyvateľ tejto krajiny vyzvať Verchušku k odstúpeniu. Aby Vláda SR podala bez odkladu demisiu. Opravné prostriedky nevidím, žiadne výmeny stoličiek, dôvera otrokov už neexistuje.

Ako bežný obyvateľ tejto krajiny vyzývam, aby parlament bezodkladne zrušil celý systém zákonov o koncentračných táboroch. Tým sa skončí budovanie ústavného systému, ústavný od slova ústav. Znovu tak obnovíme budovanie a fungovanie ústavného zriadenia, ústavný od slova Ústava. Následne aby parlament bezodkladne odhlasoval skrátenie volebného obdobia.

Verím, dúfam v mene všetkých otrokov, že Vy Verchuška to pochopíte a zabránite krvipreliatiu.

Milé otrokyne a milí otroci!

Verím, že sa znovu, aj bez preliatia krvi, staneme občanmi.

S úctou.