Pri písaní včerajšieho článku „Rus je tiež človek. Nenávisť k Rusom je diagnóza.“ som vedel, že témou strčím do osieho hniezda. Snažil som sa pozrieť na problém dnešných dní nie z pozície pretláčanej mainstreamom či globalistických argumentov elít, ale odspodu z pozície nároku obyčajného človeka, aj ukrajinského Rusa, na normálny každodenný život, mať rodinu, deti, prácu. Položil som otázky, nie tvrdenia, časovo položené pred 24. február.
Stiahnutie z titulky blogu je právom a rozhodnutím majiteľa denníka, nekomentujem.
V diskusii som očakával všeličo. Šokovalo ma ale, koľko bezhraničného, obludného a xenofóbneho primitivizmu, prvoplánového pohŕdania človekom a nenávisti na etnickom princípe dokázala niekoľko-mesačná propaganda a „demokratizačná“ cenzúra medzi ľuďmi vytvoriť. Podľa mňa stojí za to kliknúť na link „pod“ odkazujúci na predchádzajúci článok a pozrieť tú diskusiu. Učebnicový príklad, a zdvihnutý prst, kam až môže účinok plytkej protiruskej propagandy zájsť.