S údivom som si pod článkom periodika prečítal takýto komentár:
„Je to prosté a jednoduché : vydržať,dať podpore Ukrajiny absolútnu prioritu,dodávať toľko moderných zbraní,koľko je potreba a k týmto zbraniam aj vycvičené obsluhy – „dovolenkárov“.rusáci nemajú čo protestova´t,“dovolenkárov“ predsa stvorili oni sami.A mlátiť do rusákov,čo sa do nich vojde,až do konečného vyhnania tejto soldatesky z územia Ukrajiny,vrátane Krymu.Iná možnosť nie je.Pokiaľ opustíme dnes Ukrajinu,zajtra bude rusák búchať aj na naše dvere…pretože mu vzrastie chuť,presne ako adolfovi po Mníchove.rusák rozumie len hrubej sile,všetko ostatné považuje za slabosť a pokiaľ nebude vojensky porazený a dobitý,nedá pokoj a bude robiť peklo.To je síce nepríjemná,ale holá pravda.Zradou Ukrajiny si mier nekúpime,naopak,vojna príde k nám.“
****
Nádych a výdych, aj desaťkrát. A potom si sám pre seba zodpovedať otázku, čoho etalónom sú citované myšlienky. Čoho, akého fenomému, či referenčný funkčný model je pisateľ predmetného príspevku.