Veľa z nás si robí také „intímne“ porovnania s rokom 1989.
Priam do neba volajúcim rozdielom je (ne)účasť hercov a iných umelcov v oponentúre vláde.
Vtedy takmer všetci odhadzovali stranícke knižky, tituly zaslúžilých a národných umelcov. Takmer všetci boli slobodomyseľní, s úctou k princípom humanizmu a k civilizačným hodnotám vôbec. Vyzývali spoločnosť, aby sa nedala zastrašiť, aby neostala ticho kvôli vydieraniu cez existenčný tlak.
Dnes o našich nositeľoch „svedomia národa“ skoro nepočujeme. Nevadí im znôška drakonických zákonov, na základe ktorých môže byť hocikto i teraz zbavený majetku, odvlečený do pracovného tábora, poprípade i hygienokraticky znásilňovaný k lekárskym(?) experimentom. Vrátane detí.
Nevadí im, že Verchuška fatálne k nenávisti rozčesla spoločnosť na očkovaní a neočkovaní. Pritom skutočná línia sporu je ľud krajiny vs. Verchuška (aspoň v mojich očiach).
Kde je slobodomyseľnosť umelcov dnes? Nechce sa mi veriť, že ich obzor končí pri príslušnosti k očkovaným alebo neočkovaným. Tak, ako sa v 89tom mohli obávať protiakcie režimu a straty konkurenčných výhod, môže byť dnes príčinou ticha tichá hrozba straty dobrého „jobu“.
Takých, ktorí takticky vyčkávajú, kam sa to preklopí bolo, je a bude vždy a všade dosť. Ale nielen ja ich moc nemusím…
Vážení umelci, to je ale dosť krátkozraké. Táto brachiálna moc, ak sa jej všetci spoločne nezbavíme, bude kúsať a hrýzť čoraz viac a krutejšie. Vás nevynímajúc.